Stridžie dni – obdobie popretkávané mágiou a poverami. Predlžovanie noci na úkor denného svetla oddávna vzbudzovalo predstavy o nadvláde nepriaznivých síl.

Obdobie tradičného ľudového života s vierou v nadprirodzené sily sa prekrývalo s obdobím kresťanského adventu.

Predvianočné obdobie malo odjakživa svoje čaro. Skončila sa práca na poli, dni boli čoraz kratšie. Vo fantázii našich predkov ožívali strašidelné bytosti, túžba po láske a poznanie budúcnosti.

Prevahu noci nad dňom ľudia chápali ako prevahu zla nad dobrom. Pred zlom sa chránili rôznymi symbolmi, úkonmi a  rituálmi. Používali pritom svätenú vodu, cesnak, cibuľu. Odháňali nečisté sily dymom z voňavých bylín a rôznymi rituálmi.

Stridžie dni boli plné ochanných prvkov a rituálov

Okrem úkonov ochrannej mágie boli toto stridžie dni popretkávané množstvom rituálov ľúbostnej mágie. Ľudia tiež dodržiavali veľké množstvo príkazov a zákazov spájaných s poverami. Najviac sa obávali bosoriek a stríg. Mali množstvo spôsobov ako sa pred nimi chrániť.

Predo dvere domu kládli cibuľu, lebo 9 koží striga neprejde. Po dlážke rozsypali slamu, šošovicu, či mak, lebo vraj kým to striga neporáta a nepozbiera, do príbytku nevojde. Po zotmení museli byť okná pozatvárané. Vo vchodových dverách sa nechával kľúč zastrčený v zámku. Kľučky potierali ľudia cesnakom.

V domácnostiach nechýbali svätené sviečky a svätená voda. Zaháňanie bosoriek, škodlivých síl, či démonov mali na starosti pastieri. S trúbami obchádzali dedinu a končili na krížnych cestách.

Stridžie dni – temné dni plné mágie

Katarína (25. november)

Katarína – posledný deň pred adventom a prvý zo stridžích dní. Katarínsky deň bol zároveň posledný deň veselíc a zábav.

Na svätú Katarínu skrývame sa pod perinu.

Ženy sa na Katarínu nesmeli venovať domácim prácam (pradenie, šitie). Nesmeli navštevovať ráno iné domácnosti, aby im neprivodili nešťastie.

Zvláštnu príchuť mal deň Kataríny pre mladé ženy a dievčatá. Tie vydajachtivé túžili poznať svoj osud. Na Katarínu odrezali z ovocných stromov, alebo kríkov niekoľko prútikov. Každý prút symbolizoval určité želanie. Prútiky následne vložili do nádoby s vodou. Vodu každý deň vymieňali.  Ak sa na nejakom prúte objavili do Štedrého dňa lístky, či kvety, znamenalo to splnenie želania.

Aj mládenci si radi na Katarínu pošpásovali. Zároveň si robili posmešky z povedačiek o strigách. Na katarínsku noc potajme pobrali z domov a dvorov – kde mali mladé dievčatá – rôzne náradie. Povešali ho na okolité stromy, dokonca aj na strechy domov. Zvláštnosťou nebol ani rozobratý voz na streche domu, či záchod v susedovej záhradke.

V niektorých častiach začínali na Katarínu priadky. Priasť sa však smelo až po Kataríne, čo mládež využila na zábavky pri tanci a víne. Dávnou tradíciou sa stali Katarínske tanečné zábavy. Tie nevynechal nik, kto mal rád zábavu, hudbu a spoločnosť.

Štyri týždne pred Vianocami začína Advent. Počas neho sa podľa cirkevnej synody z roku 922 prísne zakazovali akékoľvek zábavy aj svadby.

Ondrej (30. november)

Deň, ktorý nesmierne prial najmä ľúbostnej mágii. Mladé dievky zvykli spávať na mužských nohaviciach. Čakali na to, ktorý muž ich vo sne navštívi a bude ich ženíchom.

Ženy sa opäť museli vzdať vykonávania domácich prác. Budúcoročný vydaj sa predpovedal polnočným klopkaním na chlieviky. Počet poklopaní do zakrochkania znamenal roky do vydaja. Pre zistenie mena svojho nastávajúceho dievčence varili halušky s lístočkami, na ktorých boli napísané chlapčenské mená. Prvý lístoček, ktorý vyplával, predpovedal meno budúceho manžela.

Dievky chodievali siať konope popod okná  mládencov. Ak vraj konope vzišlo, mala sa dievka do roka vydať. Neskôr sa semeno len „šibalo do oblokov“ a podľa toho, aké slová dievky zvnútra počuli ako prvé, mali sa do roka vydať či nevydať.

Sneh, ktorý napadne na Ondreja, dlho leží, len na Gregora do potoka beží.

Barbora (4. december)

Na Barboru platil tiež zákaz ranných ženských návštev, pradenia, šitia, či párania peria. Pre tento deň bolo príznačné chodenie maskovaných postáv po domoch a vymetanie príbytkov husím brkom, či metlou. Dievčatá dávali do vody halúzky z ovocných stromov, takzvané „barborky“. Ak do Vianoc vykvitli, znamenalo to vydaj a blížiacu sa lásku.

Mikuláš (6. december)

Deň svätého Mikuláša – obľúbený dnes najmä u tých najmenších. V deň svätého Mikuláša boli typické obchôdzky v maskách Mikuláša, anjela a čerta. Tento zvyk bol určený najmä deťom a objavil sa až v 19. storočí. Deti Mikulášovi priznávali svoje dobré i zlé skutky. On ich podľa zásluh obdarovával drobnými sladkosťami, mrkvou, uhlím alebo zemiakmi. Pri vstupe do domu rečnil: „Deti, ja som Mikuláš, modlite sa Otčenáš. Mrcha deťom nesiem korbáče, dobrým orechy a koláče“. 

Čert strašil neposlušné deti bľakotaním a štrnganím reťaze. Postupne sa zvyky na Mikuláša prispôsobovali mestským obyčajom.

Mikuláš je v súčasnosti najznámejším zo stridžích dní.  V predvečer svätého Mikuláša si deti za okno položia vyumývané čižmy a ráno v nich nájdu balíček. Tento deň má tradíciu ešte v pohanských sviatkoch.

Vydajachtivé devy, ktoré nestihli čarovať na Ondreja, mali možnosť aj na Mikuláša.

Mikulášku môj milý, daj mi muža v tej chvíli. Aký bude, taký bude, len nech navždy môj bude.

Lucia (13. december)

Deň na Luciu bol považovaný do prijatia gregoriánskeho kalendára (rok 1582) za najkratší deň v roku. Rozšírené bolo presvedčenie, že počas najdlhšej noci mali všetky zlé sily a bytosti najväčší vplyv. Dni od Lucie do Vianoc sa považovali za „strigônske“.

Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc.

Lucia mohla o polnoci pomútiť mlieko, alebo privodiť iné nešťastie v hospodárstve. Ženy mali zakázané vykonávať domáce práce a navštevovať iné dvory zo strachu z bosoráctva. Ľudia sa pred strigami chránili jedením cesnaku, kreslením krížov posvätenou kriedou na dvere obydlí a stajní.

Ľudia si na Luciu nesmeli nič požičiavať ani vracať. 

Dievčatá si zvykli veštiť svojich ženíchov aj na Luciu – napríklad formou kolektívneho varenia halušiek. Ktorej dievčine haluška prvá vyplávala, tá sa mala vydať najskôr. Ďalšou možnosťou bolo na lístočky napísali dvanásť mužských mien a uložiť pod tanier. Každý deň jeden lístoček spáliť, bez toho, aby dievča videlo meno na lístočku. Posledný lístoček otvorili na Štedrý deň, meno na ňom napísané malo byť menom nastávajúceho.

Veľmi rozšírené bolo tiež vyrábanie tzv. Luciinho stolčeka od Lucie do Vianoc. Ten, kto chcel strigy vidieť na vlastné oči, mal zhotoviť drevený stolček. Tvorba sa niesla v duchu prísnych pravidiel: bez klincov, len jediným zaťatím sekery denne až do Štedrého dňa! Vtedy bolo treba vyjsť na krížne cesty, sadnúť si na stolček a čakať, kým sa zjavia bosorky z celej dediny.

Mladé dievky aj vydaté ženy, sa v tento deň maskovali za „Lucie“. Celé boli zahalené v bielej šatke a tvár mali zaprášenú od múky. Chodievali po jednotlivých domoch a husím pierkom, či štetkou namočenou vo vápne symbolicky vymetali z príbytkov zlých duchov a choroby.

Tomáš (21. december)

Vyvrcholením obdobia stridžích dní bol deň zimného slnovratu –  21. december.  Chodilo sa vinšovať zdravie, šťastie, Božie požehnanie a bohatú úrodu. Najčastejšie chodievali vinšovať malé zdravé deti – aby aj rodina, do ktorej prišli, bola celý rok zdravá. V posledný týždeň pred Vianocami roznášali malí chlapci po domoch oblátky, ktoré piekol rechtor. Dostávali za ne pár grošov a pre rechtora odmenu. Na Tomáša musela byť izba čistá a vybielená, aby žiadne choroby nemali prístup do domu.

Obrázky: pixabay.com