Jeseň – čarovné obdobie plné farieb spájané s prípravou na zimu. Aj s jesenným obdobím sa spájajú zaujímavé zvyky a tradície. Najskôr slávnostné vinobranie, neskôr priadky a páračky spríjemňovali dlhé chladné večery. 

K jeseni patrí vinobranie – slávnostné ukončene zberu

Koniec leta patrí dožinkám a vinobraniu, kedy ľudia žnú výsledky svojej tvrdej práce. Oberačkové slávnosti pretrvali z čias dávnej histórie až dodnes. Patria k obľúbeným a udržiavaným zvykom počas jesene.
Vinohradníctvo bolo dôležitou súčasťou života. Od 13. storočia ďakovali vinári za úrodu svojmu patrónovi, svätému Urbanovi.

Prvý dúšok vždy ochutnávali predstavitelia mesta. Slávnosť spríjemňoval sprievod. Na čele sprievodu bol voz vyzdobený listami viniča  a sprevádzaný ľuďmi podieľajúcich sa na príprave vína. Pokračoval voz s dievčatami núkajúcimi na ochutnanie hrozno a mušt. Celú kolónu uzatvárala kráľovná oberačkových slávností.

Na začiatku 20. storočia zažili oberačkové slávnosti pre krízu útlm. Prebiehali skôr komorne. Tradície na chvíľu ožili v 30. rokoch, kým ich znova nezatienil začiatok vojny. V roku 1958 sa začali tešiť obľube a pretrvávajú dodnes s istými obmenami. Alegorické vozy vystriedali kolotoče, no dobré vínko, jedlo a zábava ostali.

Na Slovensku sa víno oberá najskôr koncom augusta. Častejšie však na jeseň v septembri a októbri. Čas, kedy je hrozno pripravené na spracovanie určuje technologická zrelosť hrozna.  Teda ideálny pomer cukru, kyselín a aromatických látok.

Páračky (driapačky, drápačky) – páranie peria

Tradičná páperová perina bola kedysi súčasťou dobrej výbavy každej mladej devy. Napárať perie do takej periny bola dlhodobá záležitosť. Perie sa poctivo zbieralo počas leta pri šklbaní husí a odložilo do komory, alebo na povalu.

Páranie malo svoje pravidlá spojené s poverami.

Až skončili práce na poliach, prišli na rad páračky. Počas dlhých jesenných a zimných večerov sa schádzali ženy a dievčatá z rodiny aj od susedov. Popri páraní si rozprávali rozprávky, povesti, či príhody. Páralo sa každý deň okrem soboty.

Páračky sa spájali s poverami

Do izby priniesli len toľko peria, koľko ho mohli za večer zvládnuť. Pokiaľ by nejaké perie zostalo do druhého dňa nenapárané – hospodárke by sa nevydarili malé húsatá.

Perie čo zostalo, sa nesmelo hádzať do kachlí – inak by boli husi chudé. Nesmelo sa hádzať za dvere – inak by sa husi nedržali doma.

Páperie sa dávalo na jednu kôpku – aby sa húsatá držali pohromade.

Ženu čo prekročí páperie začnú bolieť zuby a hlava.

Každý kto prišiel do miestnosti, kde sa páralo – musel niekoľko pierok popárať. To aby mal šťastie pri chove husí. Rovnako tak mal urobiť každý muž.

Na páranie peria sa postavil hrniec s perím dole dnom. Nesmel sa vyklopiť a vyčistiť skôr, než bolo všetko perie popárané! Inak by v daný okamih zostali všetky husi chromé.

Niekde museli byť páračky ukončené do sviatku svätého Martina. Po tomto dni nasledoval priadky. V oblastiach, kde sa nepriadlo, prebiehali páračky do vyprázdnenia zásob. Niekedy aj počas celej zimy.

Po skončení práce gazdiná ženy pohostila (pálenka, koláče, sušené ovocie). V niektorých regiónoch Slovenska pretrvali páračky do 2. polovice 20. storočia.

Priadky

Jeseň aj zima priali ďalšej kolektívnej aktivite. Opäť stretnutie žien vyplňajúce čas počas dlhých večerov. Vlákna ľanu, konope a vlny sa pomocou vretena alebo kolovrátku spriadali do nite. Od prvej novembrovej nedele sa schádzali ženy a dievky večer – čo večer vo vykúrenej izbietke. Priadlo sa denne okrem soboty a nedele. Ženy sa navzájom striedavo navštevovali.

Dievčatá si na celé obdobie priadok obvykle dohodli jeden dom -kúdeľnú alebo kudzelnú chyžu. Za prenájom gazdinej napriadli a pomáhali s niektorými prácami. Spoločne zabezpečovali petrolej (na svietenie) a drevo na kúrenie v izbe. Po skončení priadkového obdobia izbu vymazali a vybielili.

Priadky trvali aj počas celej zimy do konca fašiangov. Priadlo sa, spievalo a spomínalo. Každá si priniesla praslicu či kolovrat. Okrem toho každá dievka mala doniesť dve, tri polienka dreva do pece. Počas obdobia zábav sa po pradení bavili rôznymi hrami, na ktorých sa zúčastňovali aj mládenci.

Na priadky chodievali dievčatá od svojich 14 – 15 rokov. Pre dievča to bolo veľkou udalosťou, kedy sa už zarátala medzi dospelé dievky. Od mamy ju prišli pýtať staršie kamarátky a ako prístupné doniesla domáce koláče. Dievčatá popri robote vyčkávali mládencov. Tí prichádzali v určitý čas a na priadky priniesli spev, muziku, tanec a zábavu.

Na priadkach nechýbala ľúbostná mágia

Svoje miesto mala na priadkach ľúbostná mágia. Pomocou čarov sa snažili privábiť si niektorého mládenca alebo si vyveštiť, kedy a za koho sa vydajú.

Na ľúbostné čary, spoločenské zábavky a hry sa využívali „stridžie dni“. Podľa povier sa vtedy priasť nesmelo.

Mládenci prichádzali utorok, štvrtok a posledný pracovný večer v týždni. Kvôli erotickému podtextu hier cirkev aj vrchnosť v priebehu 16.–19. storočia priadky opätovne zakazovali ako nemravné a hriešne. Mládež niekedy spoločne aj nocovala, čo sa nazývalo vypriadaná alebo prepriadaná noc. Spoločné priadky sa zachovali miestami až do 50. rokov 20. storočia.

Jeseň sa spájala s tradíciami plnými mágie a zaujímavých zvyklostí. Počas týchto dní a večerov sa všetci pravidelne stretávali a venovali spoločenskému životu. Každoročné opakovanie tak prispelo k ich poznaniu.

Zdroj obrázkov: pixabay.com